Procesy horenia a ich klasifikácia
© Fotolia.com
Príspevok sa zaoberá problematikou a klasifikáciou procesov horenia. Medzi základné nežiaduce javy a situácie, ktoré sa vyskytujú počas existencie ľudstva patria požiare. Skúmanie procesov horenia úzko súvisí s požiarmi, nakoľko tie predstavujú nekontrolovateľné a neohraničené horenie v priestore a v čase. Požiare sa vyskytujú nielen v prírodnom prostredí (napr.: lesné požiare) ale aj v rôznych priemyselných, dopravných, výrobných, spracovateľských a skladovacích technológiách, v ubytovacích zariadeniach a aj inde. Kontrolovateľné a riadené procesy horenia môžu byť pre človeka užitočné napr.: vykurovanie v domácnosti, varenie a iné. Nekontrolovateľné procesy horenia (požiare) môžu spôsobiť vážne straty a ohrozenia zdravia, životov, majetku, hmotných a nehmotných statkov a aj životného prostredia. Horenie je súbor zložitých fyzikálno-chemických dejov, pri ktorých horľavé látky a materiály reagujú s oxidačnými prostriedkami a menia sa na produkty spaľovania (splodiny horenia). Horenie sprevádza intenzívne vyžarovanie tepelnej energie, svetelnej energie a dochádza k tvorbe dymu. Procesy horenia je možné klasifikovať podľa rôznych kritérií.
Úvod
Horenie je zložitý fyzikálno-chemický proces, pri ktorom dochádza k exotermickým reakciám vstupných komponentov – reaktantov horenia reakčnej zmesi, to znamená horľavých látok a materiálov s oxidačným prostriedkom, najbežnejším je vzduch, respektíve kyslík, ktorý sa v ňom nachádza. Pri požiari je horenie hlavným a základným procesom, ktorý prebieha ako súbor fyzikálno-chemických dejov, pri ktorom sa horľavé látky a materiály menia na produkty a splodiny horenia. Požiar a procesy horenia sprevádzajú: uvoľňovanie veľkého množstva tepelnej energie, dymu a svetelného žiarenia. Základom procesov horenia sú najmä rýchlo prebiehajúce chemické, reťazové najmä oxidačno-redukčné reakcie, kedy nám horľavá látka reaguje s oxidačným prostriedkom. Zároveň dochádza k vzniku nových výstupných komponentov – produktov horenia [1], [2], [3].
1. Horenie ako základný dej pri požiari
Horenie je hlavným, základným dejom, ktorý prebieha pri požiari, bez neho žiaden požiar nie je možný. Horenie je jeden z najstarších fyzikálno-chemických dejov, ktoré ľudstvo pozná a využíva. Pôsobením tepla na horľavé materiály dochádza k nárastu paralelných a postupných fyzikálnych a chemických dejov. Horľavé látky a materiály pri horení reagujú s oxidačným prostriedkom, najčastejšie kyslíkom zo vzduchu, ktorý výrazne podporuje proces horenia. Horenie je zložitý proces najmä exotermických chemických dejov, ktorého základom sú oxidačno-redukčné reakcie sprevádzané vývojom tepla, vyžarovaním svetla a tvorbou produktov horenia (tzv.: spalín, splodím horenia) [1], [2], [3]. V základe procesoch horenia ležia rýchlo prebiehajúce chemické redoxné (oxidačno-redukčné) reakcie intenzívnej oxidácie horľavých látok a materiálov v atmosfére vzduchu, respektíve kyslíka ako oxidačného prostriedku, ktorý výrazne podporuje proces horenia. Pre procesy horenia pri rôznych druhoch požiarov je charakteristické: samovoľné rozšírenie požiaru do maximálnych rozmerov, pomerne často nedochádza k úplnému (dokonalému) zhoreniu horľavých látok a materiálov, vytvára sa veľké množstvo dymu, ktorý obsahuje široké spektrum produktov dokonalého (nehorľavých produktov) ale aj nedokonalého (horľavých produktov) intenzívneho okysličovania [1]. Horľavé látky a materiály pri kontakte s oxidačným prostriedkom za určitých podmienok sú schopné naštartovať proces tepelného horenia. Tepelné horenie, ktoré je sprevádzané uvoľňovaním tepelnej energie, má relatívne rýchly reťazovitý autokatalytický reakčný mechanizmus, ktorý môže byť sprevádzaný výrazným svetelným efektom [1], [2], [4], [5], [6]. Reťazové reakcie sú základom mnohých chemických dejov, aj redoxnych reakcií, reakcií oxidácie a procesov horenia. Podmienkou reťazových reakcií je tvorba aktívnych centier, vo všeobecnosti ide o aktívne častice radikály, ktoré sú iniciátormi reťazových reakcií oxidácie. Horľavá látka s oxidačným prostriedkom vytvárajú tzv.: horľavý súbor. Horľavý súbor je zmes horľavej látky s oxidačným prostriedkom. Horenie horľavých látok a materiálov je závislé od mnohých faktorov napr.: od energetického zdroja zapálenia, množstva a koncentrácie a taktiež kvality horľavých látok a materiálov, spôsobu ich skladovania, množstva a koncentrácie oxidačného prostriedku, od pomeru horľavých látok a oxidačného prostriedku a mnohých iných. Horenie vzniká a prebieha len za určitých základných podmienok, ide o tzv. trojuholník horenia, ktorý tvoria (obr. 1) [1], [2], [3]:
- horľavá látka, horľavý materiál (horľavina, palivo),
- oxidačný prostriedok (oxidovadlo, vzduch, respektíve kyslík, ale aj napr.: chlór, pary brómu, síry a iných látok),
- zdroj zapálenia (iniciačný zdroj, zdroj tepla).
![Obr. 1 Schéma trojuholníka horenia [1], [4], [5], [6]](/docu/clanky/0166/016684o1.jpg)
Obr. 1 Schéma trojuholníka horenia [1], [4], [5], [6]
V súčasnosti sa často hovorí o tzv. štvoruholníku horenia, kde práve tvorba aktívnych častíc radikálov je štvrtou podmienkou, bez ktorej nie je možný rozvoj horenia, požiaru. Horenie je možné spomaliť až zastaviť narušením trojuholníka horenia, napr.: zamedziť vzniku horľavých plynných produktov, zvýšiť nedokonalosť ich spaľovania, znížiť množstvo uvoľneného tepla prítomnosťou inhibítorov (retardáciou) reťazovitých reakcií v plynnej a aj v kondenzovanej fáze, ochladiť palivo, znížiť koncentráciu a množstvo oxidačného prostriedku a iné. Horenie môže nastať v homogénnej fáze, alebo na rozhraní fáz. Priebeh horenia závisí najmä od prítomnosti horľavých látok, materiálov a oxidačného prostriedku [1], [2]. Vytvorený horľavý súbor bude horieť za podmienky, že mu bude dodané potrebné množstvo energie pre zahájenie chemickej reakcie horenia – pre zapálenie. Rýchlosť chemických reakcií horenia môžu ovplyvniť niektoré látky – katalyzátory, ktorých zloženie aj množstvo zostáva po uskutočnení reakcii nezmenené. Katalyzátory majú vplyv na veľkosť aktivačnej energie, na rýchlostnú konštantu, na rýchlosť reakcie horenia a množstvo molekúl (častíc) reagujúcich vstupných látok (reaktantov), ktoré sa zúčastňujú na procese horenia. V chemickej reakcii horenia reaktantami (vstupnými, (východiskovými látkami) sú: horľavé látky a oxidačné prostriedky. Katalyzátor vytvára s jednou východiskovou látkou medziprodukt, ktorý je nestály a zároveň reaguje s druhou východiskovou látkou pri následnom vydelení katalyzátora a konečných produktov [7]. Po realizácií chemickej reakcie horenia vznikajú konečné produkty (výstupné, výsledné látky) tzv. splodiny (spaliny horenia a produkty pyrolýzy). Reaktanty aj produkty môžu byť rôzneho skupenstva.
Proces horenia horľavého súboru zvyčajne nenastáva za bežných podmienok (výnimkou je proces samozahrievania niektorých látok), ale musí byť iniciovaný (naštartovaný) energetických zdrojom (zdrojom zapálenia). Zdrojom zapálenia sú najčastejšie zdroje tepelnej energie napr.: plameň, elektrický výboj, tepelné žiarenie pod., a to pri určitej teplote, za určitý čas a pri určitom zložení atmosféry. Výsledkom zapálenia horľavého súboru je komplex rôznych procesov, ku ktorým patrí plameňové horenie, bezplameňové horenie (napr.: žeravenie, uhoľnatenie a tlenie) alebo explózia, ktoré po odobratí zápalného zdroja buď pokračuje alebo zaniká [1], [6].
Priebeh procesu horenia je možné rozdeliť do niekoľko po sebe nasledujúcich a vzájomne sa ovplyvňujúcich fáz [1], [4], [5], [6]:
- Iniciácia horenia (vzplanutie, vznietenie, samozahrievanie).
- Propagácia horenia (plameňové a bezplameňové horenie).
- Terminácia horenia (dohorievanie, inhibícia, retardácia).
Počas iniciácie dochádza k zahájeniu procesu horenia, k zapáleniu horľavého materiálu pôsobením tepla, čo spôsobí vzplanutie, vznietenie alebo samovznietenia vzniknutého horľavého súboru, dochádza k tvorbe aktívnych radikálov. V propagačnej fáze dochádza k rozvoju horenia, je charakterizované plameňovým alebo bezplameňovým horením, účasťou radikálov na tvorbe reťazovitých reakcií. Terminačná fáza je charakterizovaná dohorievaním horľavého materiálu, dochádza k zániku radikálov. Pri požiari, terminácií zodpovedá organizovaný proces lokalizácie a likvidácie požiaru tzv. hasenie [1], [2], [3].
2. Klasifikácia procesov horenia
Procesy horenia je možné klasifikovať na základe rôznych kritérií. Horenie môže nastať v homogénnej fáze alebo na rozhraní fáz.
Podľa skupenstva jednotlivých zložiek horľavého súboru [1], [2], [3], [4], [5], [8]:
- Homogénne horenie
- Heterogénne horenie
Homogénne horenie – zložky horľavého súboru sú v rovnakom skupenstve. Zaraďuje sa tu horenie horľavých kvapalín a plynov. Medzi oxidačným prostriedkom (vzduch) a palivom (horľavé plyny) sa nenachádza fázové rozhranie, to znamená, že nedochádza k horeniu na rozhraní fáz. Charakteristickým znakom homogénneho horenia je plameň. Plynná horľavá látka sa zmiešava s oxidovadlom (vzduchom) vzniká horľavý súbor v plynnom skupenstve. Homogénny horľavý súbor je možné iniciovať vonkajším zdrojom zapálenia (otvorený plameň, iskra) a dochádza k jeho vzplanutiu a nasledovnému horeniu. Horľavý súbor je možné iniciovať aj vonkajším zdrojom sálavého tepla, dochádza k jeho vznieteniu a nasledovnému horeniu. Horľavé kvapaliny nehoria v celom svojom objeme, ale sa pôsobením tepla zohrievajú, dochádza k ich vyparovaniu, uvoľňujú sa z nich horľavé pary. Pary sa premiešavajú so vzduchom a vytvárajú plynný homogénny horľavý súbor, ktorý je možné iniciovať obdobne ako pri horení plynných horľavých látok. Charakteristickým znakom homogénneho horenia plynných a kvapalných horľavých látok je horenie plameňom [1], [2], [3], [4], [5].
Heterogénne horenie – zložky horľavého súboru sú v rozdielnom skupenstve, palivom je tuhá látka (polystyrén, drevo, bavlna) a oxidačným prostriedkom plyn (kyslík, vzduch), charakteristickým znakom heterogénneho horenia je napr. tlenie na povrchu horľavej látky, žeravenie. Medzi plynným oxidačným prostriedkom (vzduch) a tuhou horľavou látkou (napr.: drevo, celulóza, papier a pod.) sa nachádza fázové rozhranie, horenie prebieha na rozhraní fáz. Tuhý materiál zvyčajne pri horení nereaguje priamo s kyslíkom, ale samotnému horeniu predchádza degradácia materiálu, jeho tepelný rozklad spojený s uvoľňovaním plynných horľavých produktov a pár. Pri degradácii tuhého materiálu sa tvorí na jeho povrchu tuhý uhlíkatý (karbónový) zvyšok a takýto materiál má sklony k tleniu a žeraveniu. Plynné horľavé produkty a pary sa premiešavajú s plynným oxidačným prostriedkom (vzduchom) a vytvárajú plynný homogénny horľavý súbor, ktorý je možné iniciovať obdobne ako pri homogénnom horení plynných horľavých látok. Charakteristickým znakom heterogénneho horenia je bezplameňové horenie napr.: tlenie na povrchu tuhej horľavej látky, dreva, papiera, bavlny. Niektoré tuhé látky pôsobením tepla menia svoje skupenstvo. Roztopená, roztavená látka sa pôsobením tepla vyparuje, dochádza k jej tepelnému rozkladu, ktorý je spojený s úbytkom na hmotnosti, poprípade sa rozkladá za vzniku horľavých plynov a pár. Horľavé plyny a pary sa premiešavajú s oxidovadlom (vzduchom) a vytvárajú plynný homogénny horľavý súbor, ktorý je možné iniciovať obdobne ako pri homogénnom horení plynných horľavých látok. Dej horenia pri iniciácii uvoľňuje ďalšie teplo, ktoré je potrebné na zahájenie fázy propagácie horenia [1], [2], [3], [4], [5].
Podľa podmienok, pri ktorých horenia prebieha [1], [2], [3], [4], [5], [8]:
- Dokonalé
- Nedokonalé
Dokonalé horenie – prebieha za dostatočného prístupu oxidačného prostriedku, dochádza k dokonalému spaľovaniu, chemickej reakcii horenia. Splodiny (produkty) dokonalého horenia sú napr.: oxid uhličitý, vodná para a dusík, ktoré ďalej nehoria. Dokonalé horenie je charakteristické pre požiare prebiehajúce na otvorenom priestranstve, blízke k dokonalému horeniu je napr.: požiar plynu unikajúceho z potrubia na otvorenom priestranstve.
Nedokonalé horenie – prebieha za nedostatočného prívodu oxidačného prostriedku, splodiny nedokonalého horenia sú napr.: oxid uhoľnatý, kyanovodík a iné plyny, ktoré môžu ďalej horieť. Splodiny horenia závisia od druhu horľavej látky a prístupu oxidačného prostriedku. Nedokonalé horenie prebieha väčšinou v uzatvorenom priestore napr.: požiar v pivnici, v sklade.
Čas (doba) horenia sa skladá z času nevyhnutného na difúziu, fyzický kontakt medzi oxidačným prostriedkom a horľavou látkou a z času na prebehnutie samotnej chemickej reakcie. Horenie je možné rozdeliť podľa reakčnej rýchlosti na kinetické a difúzne [1], [2], [3], [4], [5], [8].
Podľa procesov ovplyvňujúcich reakčnú rýchlosť [1], [2], [3], [4], [5], [8]:
- Kinetické
- Difúzne
Kinetické horenie – rýchlosť horenia závisí hlavne od kinetiky (rýchlosti) chemickej reakcie medzi horľavou látkou a oxidačným prostriedkom, difúzia medzi oxidantom a palivom je zanedbateľná (napr.: explózia zmesi metánu a kyslíka). Kinetické a zároveň homogénne horenie je napr.: horenie zmesi horľavých pár so vzduchom nad horľavou kvapalinou alebo horenie výbušných zmesí. Kinetické a zároveň heterogénne horenie je horenie napr.: tlenie dreva alebo drevného uhlia.
Difúzne horenie – závisí od rýchlosti (ale aj času) fyzického kontaktu (styku) medzi horľavou látkou a oxidačným prostriedkom. Pre celkovú rýchlosť horenia je určujúca rýchlosť difúzie oxidačného prostriedku do paliva (napr.: väčšina požiarov horľavých látok na voľnej ploche a aj v objektoch). Pre homogénne horenie je čas fyzického kontaktu horľavej látky s oxidačným prostriedkom zhodný s dobou vytvárania horľavej zmesi, pre heterogénne horenie je zhodný s dobou približovania oxidačného prostriedku z objemu vzduchu k povrchu horenie. Vytváranie horľavej zmesi a približovanie oxidačného prostriedku k povrchu horľavej látky sa uskutočňuje difúziou. Difúzne a zároveň homogénne horenie je napr.: horenie kvapaliny s voľným povrchom alebo horenie plynu unikajúceho z potrubia). Difúzne, heterogénne horenie je horenie napr.: horenie antracitu, koksu, keď je teploty na povrchu horľavej látky pomerne vysoká, ale difúzia kyslíka do pásma horenia je obmedzená vrstvou spalín a vzduchu a nedostatok kyslíka brzdí aj chemickú reakciu.
Podľa tvorby plameňa [1], [2], [3], [4], [5], [8]:
- Bezplameňové
- Horenie žeravením
- Horenie tlením
- Plameňové
Bezplameňové horenie (tlenie, žeravenie) – je horenie látok v pevnom skupenstve bez viditeľného plameňa (napr.: celulózové materiály a drevo). Ide o pomalú, nízkoteplotnú formu horenia materiálu väčšinou v tuhej fáze bez plameňa (alebo pretrváva len slabá emisia svetla zo zóny horenia), s pretrvávajúcim vývinom tepla, ktoré spôsobuje kyslík priamo atakujúci povrch kondenzovanej vrstvy paliva.
Tlenie je pomalé horenie látky bez viditeľného svetla, zvyčajne sprevádzané dymom a zvýšenou teplotou. K tleniu dochádza najmä pri práškovitých, jemne zrnitých, sypkých materiáloch, celulózových materiáloch, ľahčených polymérov a pod. Pri tlení sa často pozoruje vývoj rozkladných produktov (dym).
Žeravenie predstavuje horenie látok v pevnom skupenstve bez plameňa sprevádzané emisiou svetla zo zóny horenia a zvýšenou teplotou. Ide o formu bezplameňového horenia, pri ktorom materiál degraduje bez viditeľnej tvorby dymu. Žeravenie (tlenie) sa vyskytuje najmä pri prachoch (napr. pri: drevnom a papierenskom prachu), jemne zrnitých a sypkých materiáloch. Pri horení prachov hrozí reálne nebezpečenstvo výbuchu ich splodín horenia.
Plameňové horenie – najčastejším vonkajším prejavom horenia látok je plameň. Ide o horenie v plynnej fáze, homogénnej zmesi plynov, ktoré nemajú povrchové fázové rozhranie a zvyčajne je sprevádzané výraznou emisiou svetla a tepla (napr.: pri horení dreva sa uvoľní horľavý dym – prechod z bezplameňového na plameňové horenie).
Horenie tiež môže prebiehať formou výbuchu.
Výbuch je rýchla fyzikálno-chemická reakcia sprevádzaná okamžitým uvoľňovaním veľkého množstva energie. Ide o náhlu expanziu plynu, ktorá môže byť vyvolaná prudkým okysličením alebo rozkladnou reakciou. Z hľadiska rýchlosti oxidácie prebieha chemický výbuch buď formou explozívneho horenia – deflagráciou alebo detonáciou.
Pri deflagrácii ide o horenie sprevádzané výbuchom šíriace sa podzvukovou rýchlosťou a pri detonácii sa horenie šíri nadzvukovou rýchlosťou, charakterizované tlakovou vlnou [1], [2], [3], [4], [5], [8].
3. Procesy samovznietenia a samozahrievania
Samovznietenie a samozahrievanie sú procesy, keď teplo potrebné na zapálenie látky vzniká v látke samotnej ako dôsledok chemických, fyzikálnych alebo biologických procesov. Podstata procesu samovznietenia je u väčšiny horľavín rovnaká ako pri procese vznietenia. Pre procesy samovznietenia miesto vzniku horenia nemusí byť totožné s miestom pôsobenia iniciácie (zahájenie procesu samozohrievania). Pod pojmom samovznietenie je treba chápať nielen vlastné zapálenie látky, ale komplexný samovoľne prebiehajúci proces, od prvého okamžiku nárastu teploty (teplota samozahrievania) až k dosiahnutiu teploty samovznietenia, ako dôsledok chemických, fyzikálnych alebo biologických procesov. Výsledkom procesu samovznietenia je vznietenie a následné horenie látky plameňovým alebo bezplameňovým spôsobom (tlenie) [1], [8]. Dôležitým faktorom je teplotný balans medzi množstvom uvoľneného tepla (pri exotermických oxidačných alebo štiepnych reakciách) a odvedeného tepla (do okolitého prostredia). Ak množstvo tepla vyprodukovaného horľavým súborom je väčšie ako množstvo tepla odvedeného, v reakčnom priestore sa teplo akumuluje a za určitých podmienok nastupuje samovznietenie. Jav, ktorý má rozhodujúci význam v začiatočnom štádiu procesu samozahrievania, resp. samovznietenia na stúpaní teploty, určuje o akú skupinu procesu samovznietenia ide [1], [8]:
- Samovznietenie fyzikálno-chemické (tepelné)
- Samovznietenie chemické
- Samovznietenie biologické
Samovznietenie fyzikálno-chemické (tepelné) je spôsobené javmi fyzikálneho a chemického pôvodu (napr.: absorpcia plynov a pár, zvýšená teplota prostredia, prítomnosť katalyzátorov).
Samovznietenie chemické predstavuje oxidáciu vysychavých olejov, náterových farieb, alkydových živíc a iných látok. Ide o exotermické reakcie pri vzájomnom styku chemických látok navzájom, horľavej látky so vzduchom a horľavej látky s vodou.
Samovznietenie biologické ide o činnosť mikroorganizmov, biologické pochody v bunkách, v rastlinných produktoch na báze celulózy.
Samovznietenie a samozapálenie je ten istý proces, rozdiel je len v tom, že pojem samovznietenie sa používa pre látky, ktoré majú teplotu samovznietenia vyššiu ako je bežná teplota (20–25 ºC, napr.: piliny, drevotrieskové dosky, nitrocelulóza, papier, celofán a iné) a pojem samozapálenie sa používa pre látky, ktoré majú teplotu samovznietenia (samozahrievania) nižšiu ako je bežná teplota (alkalické kovy, biely fosfor, sírniky kovov a iné) [1], [8].
Teplota samovznietenia je najnižšia teplota, pri ktorej sa v látke začínajú bez vonkajšieho prívodu tepla exotermické procesy vedúce k samovznieteniu, ktoré sa môže prejaviť bezplameňovým alebo plameňovým spôsobom [38]. Za bezpečnú teplotu, na ktorú sa môže daná látka zahriať (v technológii jej spracovania) je teplota, ktorá nepresahuje 90 % hodnoty teploty samovznietenia. Teplota samovznietenia horľavých látok závisí od ich chemických (napr.: prvkové zloženie, typ chemickej väzby, tvar reťazca, umiestnenie v homologickom rade a iné) a fyzikálnych vlastností (napr.: objem, tvar látky, skupenstvo a modifikácia látky, tlak sústavy, prítomnosť katalyzátora, tepelná vodivosť látky a iné) [1], [8].
Teplota samozahrievania je minimálna teplota, pri ktorej dochádza k rýchlej akumulácií tepla v objeme látky a pri splnení nevyhnutných podmienok procesu samovznietenia po určitej inhibičnej perióde, môže dôjsť k následnej exotermickej reakcii vo forme plameňového, resp. bezplameňového horenia. Pri niektorých tuhých látkach sa pozoruje jav tlenia, žeravenia bezplameňového horenia [1], [8].
Záver
Horenie je dynamický proces, ktorý sa v čase a v priestore mení, ktorý silno závisí od prítomnosti a množstva horľavej látky, oxidačného prostriedku, zdroja zapálenia a mnohých ďalších faktorov, ktoré majú vplyv na vznik, priebeh a ukončenie procesov horenia a požiarov. Proces horenia sa rozdeľuje do troch fáz: iniciácie, propagácie a terminácie. Horenie môžeme klasifikovať podľa viacerých kritérií ako sú: skupenstvo jednotlivých zložiek horľavého súboru, podmienky, pri ktorých horenie prebieha, procesy ovplyvňujúce reakčnú rýchlosť, tvorba plameňa, samovznietenie a samozahrievanie a mnohé iné. Poznávaním procesov horenia horľavých látok rôzneho skupenstva je možné predchádzať vzniku mnohých požiarov, adekvátne reagovať (najmä jednotky HaZZ) a minimalizovať straty na životoch, zdraví ľudí a zvierat, hmotného majetku a aj na životnom prostredí.
Zoznam literatúry
- CONEVA, I., 2008.: Nebezpečenstvá vzniku požiaru pri výrobe produktov na báze celulózy [dizertačná práca: elektronický zdroj – CD] / Iveta Coneva; školiteľ Katěřina Orlíková. – Vysoká škola báňská – Technická univerzita Ostrava, ČR, Fakulta bezpečnostního inženýrství, Katedra požární ochrany; študijný odbor: Požární ochrana a bezpečnost průmyslu, doktorský študijný program: Požární ochrana a bezpečnost; obháj. 03. 03. 2009. – Ostrava: [s.n.], 2008. – 158 s. : obr., tab. + Autoref. 34 s.
- ORLÍKOVÁ, K., ŠTROCH, P.,1999: Chemie procesů hoření. Edice SPBI SPEKTRUM, VŠB-TU Ostrava, 1999, ISBN 80-86111-39-3
- FILIPI, B., 2002: Hoření tuhých materiálů. Učební texty. VŠB-TU Ostrava, 2002. 147 s.
- BALOG, K. KVARČÁK, M., 1999: Dynamika požáru. 1. vyd. Ostrava : Edice SPBI SPEKTRUM, sv. 22, 1999. ISBN 80-86111-44-X
- ŠENOVSKÝ, M., BALOG, K., KVARČÁK, M., BEBČÁK, P., NETOPILOVÁ, M., BRADÁČOVÁ, I., PROKOP, P., 2004: Základy požárního inženýrství. 1. vyd. Ostrava: Edice SPBI SPEKTRUM, sv. 38, 2004 ISBN 80-86634-50-7
- KVARČÁK, M., 2005: Základy požární ochrany. 1. vyd. Ostrava: Edice SPBI SPEKTRUM, sv. 44, 2005. ISBN 80-86634-65-5
- PALUŠ, J., MIKO, J., MENTEL, Š.,1996: Nová príručka požiarnej ochrany. Bratislava:EPOS s.r.o., 1996, ISBN 80-88810-79-5
- BALOG, K.,1999: Samovznietenie. Ostrava: SPBI Spektrum, 1999. ISBN 80-86111-43-1, s. 25–36.
The paper deals with the issue and classification of burning processes. Basic crisis situations and situations that occur during the existence of mankind are also fires. Examination of burning processes is closely related to fires, as they pose uncontrollable and unlimited burning in space and time. Fire occurring not only in the natural environment (eg forest fires) but also in various industrial, transport, manufacturing, processing and storage technologies, in accommodation facilities and elsewhere. Controllable and controlled burning processes can be useful for humans, for example: domestic heating, cooking and others. Uncontrollable combustion processes (fires) can cause serious losses and threats to health, life, property, tangible and intangible property and the environment. Burning is a set of complex physicochemical processes in which flammable substances and materials react with oxidizing agents and change to combustion products (combustion products). Burning is accompanied by intense radiation of heat, light energy, and smoke. The combustion processes can be classified according to different criteria.